História Pútnika svätovojtešského

Ľudový obrázkový kalendár Pútnik svätovojtešský vychádza na Slovensku – až na jednu výnimku – bez prerušenia od roku 1871. Jediný raz nevyšiel v roku 1919 pre nedostatok papiera a pre ťažké finančné pomery, čo bol dôsledok útrap prvej svetovej vojny.

Keď katolícky kňaz a jazykovedec Andrej Radlinský v roku 1870 založil Spolok svätého Vojtecha, členstvo v ňom postavil na podielovom princípe. To znamená, že každý člen zaplatil symbolický členský poplatok – v tom čase to bolo 10 zlatých. Protihodnotou za príspevok boli členské publikácie, takzvaná podielová kniha a ľudový obrázkový kalendár Pútnik svätovojtešský. Tento spôsob získavania nových členov sa ukázal ako úspešný. V roku 1871, teda krátko po založení, mal Spolok svätého Vojtecha 1 485 členov, v roku 1953, keď bolo členstvo z ideologických dôvodov zakázané, dosahovala členská základňa 250 535 členov nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí.

Prvý Pútnik svätovojtešský vyšiel v roku 1871 s tým, že bol určený na rok 1872. Keďže išlo o kalendár a počet členov sa navyšoval, pútnik vychádzal vždy na konci predchádzajúceho roka, aby ho všetci čitatelia mali v rukách skôr, ako sa začne nový rok. 

Prvý ročník kalendára bol zároveň druhou podielovou knihou, ktorú zredigoval správca Spolku svätého Vojtecha Juraj Slotta. Mal 204 strán a sedem celostranových obrazových príloh. Titulný list a kalendárová časť boli tlačené dvojfarebne a kalendár bol spestrený viacerými dobovými ilustráciami a litografiami. Sadzba kalendára bola vyhotovená fraktúrou (švabachom), vtedy ešte najobľúbenejším písmom pospolitého ľudu. Vďaka tomu nepôsobí ako lacná dobová tlač, aké v hojnej miere v tých rokoch produkovala napríklad tlačiareň Jozefa Škarnicla v Skalici. Obrázkové prílohy na kriedovom alebo inom kvalitnejšom papieri boli tlačené v inej tlačiarni ako textová časť kalendára, čím výsledná publikácia získavala na kvalite.

Podstatná časť textov prvého, ale aj nasledujúcich ročníkov Pútnika svätovojtešského pochádza z pera Juraja Slottu, prvého správcu Spolku svätého Vojtecha. Ide napríklad o rozsiahly článok o Cyrilovi a Metodovi, o histórii Ríma či o autorove dobovo podpriemerné básne. Už v prvých ročníkoch máme v pútniku možnosť čítať články o anatómii ľudského tela, ale i hospodárske články o pestovaní plodín. V deväťdesiatych rokoch 19. storočia kalendáre nadobudli pravidelnú štruktúrovanú formu, ktorú si zachovali dlhé nastávajúce desaťročia. Z dnešného pohľadu sú veľmi zaujímavé súpisy jednotlivých prispievateľov Spolku svätého Vojtecha podľa diecéz a farností. Zastúpenie má každá farnosť a filiálka, pričom sa uvádza i suma, ktorou konkrétna rodina alebo jednotlivci prispeli.

Pozoruhodná je i paleta prozaických, no najmä básnických textov, ktorú v prvých desaťročiach reprezentuje spomínaný Juraj Slotta, Martin Kollár, Ferko Urbánek, Ignác Grebač-Orlov či Tichomír Milkin, ktorý tam publikoval množstvo reprezentatívnych básní. V každom kalendári okrem cirkevných sviatkov a pôstov nachádzame znamenia zvieratníka, znaky slnečnej sústavy, panujúcu planétu na daný rok a iné astrologické znamenia.

Náklad kalendára sa v priebehu rokov menil podľa počtu členov Spolku svätého Vojtecha i podľa finančných možností. V roku 1872 vyšiel v náklade 1 500 výtlačkov a do roku 1900 stúpol náklad na 9 500 exemplárov. Najvyšší náklad dosiahol v roku 1953, keď bolo vydaných 220-tisíc výtlačkov Pútnika svätovojtešského, čo je najviac v doterajšej histórii. Aj preto si je len ťažké predstaviť, ako sa za vtedajších technických podmienok realizovala tlač a distribúcia tejto výnimočnej publikácie.

Postupom času sa menil vzhľad, úprava aj obsahová časť Pútnika svätovojtešského. Po rokoch ustupovali príspevky sádzané švabachom, až celý kalendár vyplnila latinka. O obsah kalendára sa postupne pričinili vždy viacerí autori, redaktori, členovia redakčných rád, grafici i ilustrátori, ako napríklad Alexander Buzna, Štefan Cpin, Aurel Kailich, Andrej Kováčik, Viktor Kubal, Edmund Massányi, Anton Radványi, Maximilián Schurmann či Alojz Struhár.

V Pútniku svätovojtešskom našli čitatelia aj zoznam výročitých trhov alebo jarmokov. Napríklad v kalendári na rok 1916 mal tento zoznam 12 strán v troch stĺpcoch a na konci obsahoval aj jarmoky v Horvatsko-Slavonsku, na Morave a v Sliezsku. Zoznam slúžil na to, aby si doň ľudia zapisovali, na ktorý jarmok v okolí pôjdu predávať alebo kupovať.

V niektorých pútnikoch boli publikované aj divadelné hry a scenáre. V rubrike Pre obveselenie z roku 1912 nachádzame napríklad hru Karmina – fašiangový žart od Ferka Urbánka a v pútniku na rok 1915 dramatický obraz Žertva srdca manželského od Imricha Prochádzku.

Od prvých desaťročí vydávania nezabúdal Pútnik svätovojtešský ani na najmenších čitateľov. Deti si v ňom pravidelne nachádzali poučné články, hádanky, detské príbehy či detské hry a na najmladšiu generáciu myslia aj najnovšie vydania Pútnika svätovojtešského.

Keďže zostavovatelia Pútnika svätovojtešského od začiatku spolupracovali aj s výtvarníkmi, Pútnik svätovojtešský mal na vtedajšie pomery veľmi vysokú grafickú úroveň a smelo môžeme konštatovať, že dejiny pútnika mapujú i dejiny slovenskej knižnej kultúry. Táto skutočnosť je pozoruhodná, pretože na titule, ktorý vychádza viac ako 140 rokov, a to s veľmi podobnou štruktúrou, okruhom tém či formátom, badáme chronologický vývoj typografickej i grafickej stránky kníh. Rovnako môžeme na histórii tejto ročenky sledovať vývin spisovnej slovenčiny, publicistiky, krásnej literatúry, sociológie, historiografie a iných disciplín.

Ak sa na všetky doterajšie vydania Pútnika svätovojtešského pozeráme optikou krásnej knihy, za „najkrajšie“ môžeme považovať prvé dve desaťročia 20. storočia. Oceniť treba kvalitu papiera, typografickú úpravu, farebnú hĺbkotlač, originálnu bohato secesne upravenú pevnú väzbu. Úpadok predstavuje povojnová produkcia, najmä dvadsiate roky a prvá polovica tridsiatych rokov 20. storočia, keď Pútnik svätovojtešský vychádzal na lacnom papieri a v nekvalitnej typografickej úprave. Do istej miery to platí aj o kvalite textov z tohto obdobia, v ktorých sa témy cyklicky opakujú a zostavovatelia sa vracajú k textom spred polstoročia.

Začiatkom štyridsiatych rokov 20. storočia zaznamenal Pútnik svätovojtešský dynamický progres – prinášal aktuálne témy s modernou dikciou odborných textov, novinky zo zahraničia, publikovali v ňom dobovo moderní poeti. V kalendári na rok 1940 nachádzame fotografie prezidenta Jozefa Tisa a ďalších slovenských politikov. Paradoxnejšie však vyznieva celostranový portrét Klementa Gottwalda a fotografie povereníkov v Pútniku svätovojtešskom na rok 1950.

Výber a kvalitu textov v nasledujúcich štyroch desaťročí poznačila nesloboda. V šesťdesiatych rokoch 20. storočia obsahoval Pútnik svätovojtešský rubriky ako Úvahy, Veda, história a umenie, Príroda a hospodárstvo, Poučno-výchovné, Reportáže a zaujímavosti, Poézia a beletria. Spomeňme aspoň niektorých autorov týchto desaťročí: Cyril Dudáš, Ján Čížik, Štefan Gráf a všetci slovenskí biskupi.

Novodobá história Pútnika svätovojtešského sa začala písať v roku 1990, keď bolo obnovené členstvo v Spolku svätého Vojtecha a počet výtlačkov pútnika dosiahol svoj vrchol v roku 1991, keď vyšiel v náklade 200-tisíc exemplárov. Prvý porevolučný Pútnik svätovojtešský na rok 1991 sa začal tvoriť už v roku 1989 a prispeli doň autori Anton Bagin, Štefan Kopecký, Viliam Judák, Štefan Magdolen, Jozef Minarovič, Silvester Šoka či Hadrián Radváni, ktorý sa v roku 1990 zaslúžil o obnovenie členstva Spolku svätého Vojtecha a až do konca života s ním aktívne spolupracoval.

Posledné tri roky vychádza Pútnik svätovojtešský v novej grafickej úprave, ktorá v sebe prepája históriu i súčasnosť. Zo starých pútnikov bol prevzatý napríklad titulný list, ohlasujúci: Pútnik svätovojtešský. Katolícky kalendár vydaný Spolkom svätého Vojtecha na 365 dní majúci rok po narodení Krista Pána, pričom je na ňom použitá historická pečať Spolku svätého Vojtecha s vyobrazením svätého Vojtecha ako biskupa.

Výtvarná stránka Pútnika svätovojtešského bola v každom ročníku zverená jednému ilustrátorovi – v posledných troch rokoch to boli výtvarníci Miroslav Cipár, Martin Kellenberger a Miroslav Knap. Okrem perokresieb publikáciu sprevádzajú aj pútavé farebné fotografie.

Na spoluprácu pri zostavovaní Pútnika svätovojtešského boli pod tvorivou taktovkou literárnej vedkyne Moniky Kekeliakovej pozvaní autori z mnohých oblastí – básnici a prekladatelia Ján Švantner, Ján Zambor, Milan Richter, Ján Buzássy, Mila Haugová, spisovateľka Veronika Šikulová, duchovná autorka Kateřina Lachmanová, ale aj biskupi Viliam Judák či Jozef Haľko.

Pútnik svätovojtešský si aj dnes zachováva ľudový charakter, nechýba v ňom však celá paleta kvalitných textov z oblasti literatúry, kultúry, histórie, športu alebo misií, no ani hodnotná poézia. Každý rok v ňom rezonuje nosná téma – v roku 2016 to bolo Božie milosrdenstvo, v roku 2017 Andrej Radlinský, pretože si v ňom pripomíname 200 rokov od jeho narodenia.