História

Spolok sv. Vojtecha v zámeroch jeho osnovateľov, no predovšetkým jeho zakladateľa Andreja Radlinského, mal združovať kňazov, učiteľov, mládež, no najmä roľníkov a robotníkov z celého Slovenska. Medzi nimi sa mala rozširovať nábožensko-mravná vzdelanosť, praktický katolicizmus a navyše zveľaďovať základné školy. Tento základný program sa mal napĺňať vydávaním a rozširovaním príslušných kníh a periodík. Na takomto programe nebolo nič mimoriadne, no v podmienkach druhej polovice 19. storočia šlo o komplexné principiálne úlohy určené k prehĺbeniu náboženského života a záchrane národného života cieľavedome odnárodňovaných Slovákov.

Treba obdivovať vytrvalosť a cieľavedomú neústupnosť tých, ktorí napriek útokom a neúspechom pri schvaľovaní spolku vydržali a opätovne predkladali prepracúvané stanovy v nádeji, že raz sa predsa len schvália. Stalo sa tak takmer po štrnásťročnom zápase, a to práve vtedy, keď sa likvidovali tri slovenské gymnáziá a keď sa blížilo aj zatvorenie Matice slovenskej. V aktivitách Andreja Radlinského a jeho spoločníkov bolo prezieravé, ba prozreteľné, že už pred vznikom Spolku sv. Vojtecha sa usilovali spolkovú myšlienku čo najväčšmi rozšíriť a vytvárať tak podmienky, aby sa najmä knihy dostali medzi ľud. Preto sa usilovali touto literatúrou zaujať a najmä vyjsť v ústrety aj čitateľom so základným vzdelaním. Na prvé miesto preto dali najnovšie preklady Svätého písma, ktoré pripravovali viacerí členovia Výboru SSV, ďalej to boli modlitebné knihy a spevníky zároveň a napokon učebnice. Týmto spôsobom poskytoval spolok aj duchovnú potravu, ale aj jazykovú jednotu, lebo všetky uvedené druhy kníh sa používali v kostoloch, v školách i v domácnostiach a pri zachovaní slovenčiny mali mimoriadny význam, a to aj v slovenských enklávach mimo územia terajšieho Slovenska v rámci celého Uhorska a v ďalších krajinách Európy i v zámorí.

Radlinský však siahol po ďalších zámeroch. Napriek tomu, že uhorská vláda odmietla pomenovať spolok podľa našich vierozvestov sv. Cyrila a sv. Metoda, žiadal, aby sa aj oni zaradili medzi jeho patrónov, čo znamenalo obnovovať ich úctu a hlásiť sa k ich dedičstvu, vrátane samostatnej cirkevnej provincie. Čelní predstavitelia Spolku sv. Vojtecha zároveň chceli, aby sa k veľkomoravskej idey hlásil celý národ, preto sa najmä aktivitou Jána Palárika usilovali o ekumenizmus a unionizmus, čo znamenalo zároveň národnú jednotu.