História

Spolok sv. Vojtecha v zámeroch jeho osnovateľov, no predovšetkým jeho zakladateľa Andreja Radlinského, mal združovať kňazov, učiteľov, mládež, no najmä roľníkov a robotnMyšlienka založiť celonárodný spolok so širokou účasťou členov z ľudových vrstiev dozrievala v slovenskom národe už od bernolákovského hnutia, keď v Trnave pôsobilo Slovenské učené tovarišstvo (1792 – 1800). Vyvrcholením týchto snáh bolo založenie Matice slovenskej (1863) a Spolku svätého Vojtecha (1870).
Spolok svätého Vojtecha mal združovať slovenských katolíkov naprieč všetkými spoločenskými vrstvami. Mal rozširovať nábožensko-mravnú vzdelanosť, praktický katolicizmus a navyše zveľaďovať základné školy. Tento základný program sa mal napĺňať vydávaním a rozširovaním kníh a periodík v slovenčine. V podmienkach druhej polovice 19. storočia viedla práca spolku k prehĺbeniu náboženského života a záchrane národného života cieľavedome odnárodňovaných Slovákov, ktorí žili na území Rakúsko-Uhorska. 
Vytrvalosť a cieľavedomá neústupnosť zakladateľa spolku Andreja Radlinského, ktorý napriek útokom a neúspechom pri schvaľovaní spolku vydržal a prerábal stanovy v nádeji, že ich raz schvália, je obdivuhodná. Stalo sa tak takmer po štrnásťročnom zápase v roku 1869, krátko predtým, ako boli zrušené tri slovenské gymnáziá (1874 – 1875) a Matica slovenská (1875). Spolok svätého Vojtecha po ich zrušení zohral najmä do roku 1918 mimoriadnu úlohu pri udržaní slovenského povedomia a reči. 
Spolok mal byť pôvodne pomenovaný po slovanských apoštoloch svätom Cyrilovi a Metodovi, ku ktorých tradícii sa hlásil. Za vtedajších okolností sa však pristúpilo k pomenovaniu po svätom Vojtechovi, patrónovi Uhorska. Predstavitelia spolku sa hlásili aj k odkazu Slovenského učeného tovarišstva. Usilovali sa o rozšírenie kultu ďalších svätých spojených s územím Slovenska (svätý Svorad, svätý Benedikt). Šírili úctu k Sedembolestnej Panne Márii, patrónke Slovenska. Najmä aktivitou Jána Palárika sa spolok usiloval i o ekumenizmus a unionizmus, teda národnú jednotu. 
V aktivitách Andreja Radlinského a jeho spoločníkov bolo prezieravé, ba prozreteľné, že už pred vznikom Spolku svätého Vojtecha sa usilovali spolkovú myšlienku čo najväčšmi rozšíriť a vytvárať tak podmienky, aby sa knihy dostali medzi prostý ľud. Bývalý správca spolku Ján Pöstényi napísal: „Spolok sa utvoril preto, aby slovenská kniha prešla každou dedinou slovenskou a zakotvila i v najchudobnejších vrstvách národa.“
Na prvé miesto si spolok kládol preklad Svätého písma, na ktorom sa podieľali významné slovenské osobnosti (F. V. Sasinek, A. Hlinka, J. Vojtaššák). Kompletného vydania sa Sväté písmo dočkalo v roku 1926. Spolok vydával modlitebné knižky, spevníky (Jednotný katolícky spevník), učebnice, divadelné hry, poéziu, zábavné a poučné knihy. Týmto spôsobom poskytoval duchovnú potravu, ale aj jazykovú jednotu, lebo spolkové knihy sa používali v kostoloch, školách i domácnostiach a pri zachovaní slovenčiny mali mimoriadny význam, a to aj v slovenských enklávach mimo územia terajšieho Slovenska v rámci celého Uhorska a v ďalších krajinách Európy i v zámorí. 
Svojmu historickému odkazu ostal Spolok svätého Vojtecha verný dodnes. 
íkov z celého Slovenska. Medzi nimi sa mala rozširovať nábožensko-mravná vzdelanosť, praktický katolicizmus a navyše zveľaďovať základné školy. Tento základný program sa mal napĺňať vydávaním a rozširovaním príslušných kníh a periodík. Na takomto programe nebolo nič mimoriadne, no v podmienkach druhej polovice 19. storočia šlo o komplexné principiálne úlohy určené k prehĺbeniu náboženského života a záchrane národného života cieľavedome odnárodňovaných Slovákov.

Treba obdivovať vytrvalosť a cieľavedomú neústupnosť tých, ktorí napriek útokom a neúspechom pri schvaľovaní spolku vydržali a opätovne predkladali prepracúvané stanovy v nádeji, že raz sa predsa len schvália. Stalo sa tak takmer po štrnásťročnom zápase, a to práve vtedy, keď sa likvidovali tri slovenské gymnáziá a keď sa blížilo aj zatvorenie Matice slovenskej. V aktivitách Andreja Radlinského a jeho spoločníkov bolo prezieravé, ba prozreteľné, že už pred vznikom Spolku sv. Vojtecha sa usilovali spolkovú myšlienku čo najväčšmi rozšíriť a vytvárať tak podmienky, aby sa najmä knihy dostali medzi ľud. Preto sa usilovali touto literatúrou zaujať a najmä vyjsť v ústrety aj čitateľom so základným vzdelaním. Na prvé miesto preto dali najnovšie preklady Svätého písma, ktoré pripravovali viacerí členovia Výboru SSV, ďalej to boli modlitebné knihy a spevníky zároveň a napokon učebnice. Týmto spôsobom poskytoval spolok aj duchovnú potravu, ale aj jazykovú jednotu, lebo všetky uvedené druhy kníh sa používali v kostoloch, v školách i v domácnostiach a pri zachovaní slovenčiny mali mimoriadny význam, a to aj v slovenských enklávach mimo územia terajšieho Slovenska v rámci celého Uhorska a v ďalších krajinách Európy i v zámorí.

Radlinský však siahol po ďalších zámeroch. Napriek tomu, že uhorská vláda odmietla pomenovať spolok podľa našich vierozvestov sv. Cyrila a sv. Metoda, žiadal, aby sa aj oni zaradili medzi jeho patrónov, čo znamenalo obnovovať ich úctu a hlásiť sa k ich dedičstvu, vrátane samostatnej cirkevnej provincie. Čelní predstavitelia Spolku sv. Vojtecha zároveň chceli, aby sa k veľkomoravskej idey hlásil celý národ, preto sa najmä aktivitou Jána Palárika usilovali o ekumenizmus a unionizmus, čo znamenalo zároveň národnú jednotu.