Rozvod

Ale človek musí niesť dôsledky svojich rozhodnutí, ktoré aj v tomto prípade zasiahnu tých najnevinnejších. Tento pútavý psychologický román hovorí o nevere, zlých rozhodnutiach a ich dôsledkoch, ale najmä o láske Boha, ktorý si nájde cestu aj k tým, ktorí sú zdanlivo veľmi ďaleko od neho.

Ukážka: 

Netrvalo dlho a démon závisti vystrčil hlavu. Začiatkom septembra prišiel Dernis domov zachmúrenejší ako obyčajne a uprel svoj zlostný pohľad na manželku:
„Chcem vedieť, kto zosnoval to sprisahanie, ktorému som padol za obeť!“
Mária pochopila: René vie všetko. Chcela Jána ušetriť od neodvratne nasledujúceho výstupu, ale muž nedovolil, aby chlapec odišiel do svojej izby.
„Nie, zostaneš tu, Ján. Pozri sa na mňa a odpovedaj: „Kde si bol pätnásteho augusta večer?“
Dieťa zbledlo a pozrelo sa otcovi do očí:
„Otecko, vtedy ma pokrstili.“
„A prečo si mi nepovedal, že o to žiadaš?“
„Otecko, nemohol som to urobiť,“ odpovedalo dieťa krotkým, trasúcim sa hlasom. „Ty popieraš Boha. Bol by si mi odoprel milosť, po ktorej som túžil.“
„Prestaň už s tým svojím Bohom. Chcem, aby si naňho zabudol!“
„Nemôžem naňho zabudnúť a modlím sa k nemu za teba.“
„Tak dosť,“ zasmial sa Dernis zlostne, „už len to chýba, aby si aj mňa obrátil. Zakazujem ti, aby si čo len raz vkročil do kostola. Rozumel si?“ Ján sa zúfalým pohľadom pozrel na svoju matku a na jej tvári zbadal isté posmelenie.
„Otecko, nemôžem ťa poslúchnuť... Musím ti povedať, že by som chcel ešte viac ako krst... chcel by som aj prvé sväté prijímanie...“
„Nikdy! Keď ste už v mojom vlastnom dome zosnovali proti mne sprisahanie, nuž vám ukážem, kto je tu pánom! V októbri pôjdeš preč z domu. Nepripustím, aby mi prefíkanosť vykrútila krk!“
Dernis zlostne vytiahol z vrecka prinesené noviny a hodil ich pred Máriu: „Čítaj, kde ma vrhá tvoja zrada! Nechceš čítať?! Tak počúvaj!“
„Z nemenovaného zdroja sme sa dozvedeli, že pán Dernis, poslanec a advokát, ktorého ako verného bojovníka za naše zásady priviedla do parlamentu dôvera našej strany, sa usiluje v tajnosti udobriť si kňazov. Odovzdal im svojho syna, ktorého pätnásteho augusta večer, s prísnym vylúčením verejnosti, pokrstili. Od pána poslanca Dernisa bolo obzvlášť prezieravé, že on sám v kostole nebol prítomný a nebola tam ani pani Dernisová, u ktorej sú náboženské sklony ešte zjavnejšie ako u jej manžela...“
Mária, bledá ako stena, počúvala.
„Tvoja strana má výbornú tajnú službu,“ vyletelo z nej napokon. „Viem, že tvoje protináboženské cítenie je, žiaľ, úprimné. Ale tvoji priatelia! Takýmito podlými činmi ťa chcú zhodiť z miesta, na ktoré ťa sami vyzdvihli! A ako dôkaz vernosti žiadajú tvoje dieťa! O inom nerozprávajú, len o vernosti. A v mene tejto slobody sa musia vaše ženy a deti zrieknuť každého šľachetného citu, ktorý v nich vyklíči! Žiadajú od teba, aby si postavil hradbu medzi tvojho syna a Boha. Inak sa hnev tvojej strany neutíši a ty si neudržíš svoju pozíciu!“
„O čom to hovoríš?“
„O čom? Nuž, či si nepovedal sám, že mi v októbri vezmeš Jána?“
„Áno,“ prikývol Dernis so zaťatými zubami. „Je čas, aby som rázne ukončil túto trápnu záležitosť!“„Predáš svojho syna, aby si si udržal autoritu? Myslíš si, že neviem, čo chystáš? Chceš ho zavrieť do internátu profesora
Barocha, proti ktorého knihám sa vzbúril každý čestný otec, keď ich ministerstvo školstva chcelo zaviesť do škôl!“
„Uhádla si! Ján pôjde v októbri k Barochovi. Chceli by ho očierniť, ale ohľaduplnejšieho a šľachetnejšieho človeka nad neho niet – jeho duch je osvietený! Tak to urobím. Škoda sa o tom dohadovať.“
„Máš pravdu. Zbytočne sa namáham... Ty si silnejší, ale nezabudni, čo ti poviem: Boh ti tvoj plán prekazí!“
„Mamička! Mamička!“
„Môj úbohý maličký!“
Ján pochopil, aká strašná hrozba sa skrýva vo volaní po Božej pomste.
„Mamička, mamička! Nehovor, že dobrý Pán Boh potrestá otecka.“
Dernis sa ironicky zasmial:
„Pozrime sa! A ty sa hádam postavíš medzi nás dvoch!“
Ján so slzami v očiach pristúpil k otcovi:
„Áno, otecko, postavím sa.“
Z Dernisových pier zmizol úsmev. Čosi nevysvetliteľné sa v ňom pohlo. Toto dieťa, ktoré vysmial, vďaka svojmu Bohu nabralo odvahu a odvážilo sa mu povedať, že sa raz postaví medzi neho a Boha... Chcel odpovedať, ale nenachádzal slov. Pomaly ustupoval a potom rýchlo vyšiel z izby. Ján sa hodil do náručia svojej matky:
„Mamička, drahá moja mamička, neplač.“
„V tej škole budú chcieť, aby si zabudol na Pána Boha!“
„Neboj sa, mamička, to sa nemôže stať.“
Jánov hlas znel tak rozhodne, že sa Máriina tvár vyjasnila.
„Mamička...“ začal Ján neisto. „Otecko mi zakázal pristúpiť k prvému svätému prijímaniu... Ale ty si ma učila, že Pána Boha máme poslúchať a nie ľudí. Povedz, mamička, či môžem poslúchať Pána Boha vtedy, keď nemôžem poslúchať svojho otecka?“
„Áno, dieťa moje, keď k tebe hovorí Boh, na otcov zákaz môžeš zabudnúť.“

Kúpiť