Panna Mária Fatimská

Súkromné zjavenia v závislosti od verejných zjavení

Katolícka cirkev učí, že verejné zjavenie sa zavŕšilo smrťou posledného apoštola, preto všetky ďalšie zjavenia majú charakter výlučne privátnych zjavení. Teologický traktát o zjavení rozlišuje prirodzené zjavenie (poznanie Boha rozumom) a nadprirodzené zjavenie, ktoré spočíva na autorite samotného zjavujúceho sa Boha. Zjavenie obsiahnuté vo Svätom písme a Tradícii sa stáva obsahom cirkevnej náuky, ktorá je autoritou Cirkvi (magistérium) ohlasované Božiemu ľudu. Práve týmto spôsobom vyjadrené a formulované zjavenie nazývame verejným zjavením.
Verejné zjavenie zahŕňa slová, ktoré Boh odovzdával prostredníctvom prorokov s jasným zámerom – pripraviť ľudstvo na príchod Mesiáša. Jedinečným a výlučným spôsobom iba Kristus zjavuje ľudstvu svojho Otca. apoštolom odhaľuje svoju jednotu s Otcom: „Ja a Otec sme jedno“ (Jn 10, 30). Verejné zjavenie sa skončilo v apoštolskej generácii, pretože Kristus je konečným vyjadrením sebadarovania Boha tomuto svetu so všetkými dôsledkami pre spásu človeka. Z tohto dôvodu nemôže byť už žiadne nové zjavenie, ktoré by si nárokovalo byť konštitutívnym zjavením.
O všetkých ďalších zjaveniach, ktoré sú predmetom úvah, sporov, odmietania, posudzovania, môžeme hovoriť iba ako o súkromných zjaveniach, ktoré nie sú záväzné. Katechizmus Katolíckej cirkvi učí: „Kresťanský poriadok spásy ako nová a definitívna zmluva nikdy nepominie a pred slávnym zjavením nášho Pána Ježiša Krista už nemožno očakávať nijaké nové verejné Zjavenie. No hoci je Zjavenie zavŕšené, jeho obsah nie je plne
rozvinutý. Je úlohou kresťanskej viery v priebehu storočí postupne pochopiť jeho úplný význam“ (KKC 66; porov. Dei verbum 4).
Akýkoľvek výklad súkromného zjavenia, ktorý by vychádza mimo rámec akceptovania vyššie predstavenej náuky Cirkvi opierajúc sa o učenie Druhého vatikánskeho koncilu, nie je prijateľný. To je dôvod, prečo je Cirkev pri skúmaní súkromných zjavení neraz zdržanlivá, čo spôsobuje mnohé kritiky zo strany tých, ktorým uniká základná pravda verejného zjavenia.
Sú zjavenia, ktoré patria do verejného zjavenia (napr. Ježiš sa ukázal Šavlovi na ceste do Damasku), sú však aj také – a je ich väčšina, ktorým neprináleží takéto označenie. Keď hovoríme o ukázaní sa Márie človeku, tiež to nazývame zjavením. Teologické formulácie dotýkajúce sa pojmu „zjavenie“ musia dôsledne rozlišovať medzi verejným a privátnym zjavením. Z toho vyplýva aj následná autentická interpretácia zjavenia v duchu vernosti magistériu Katolíckej cirkvi.
Uzavretie verejného zjavenia smrťou posledného apoštola treba chápať ako princíp vyjadrujúci skutočnosť, že sa už nemôže objaviť ďalší verejný nositeľ, ktorý by bol sprostredkovateľom nového zjavenia. Ježiš Kristus ako jediný prostredník medzi Bohom a ľuďmi obetou na kríži zavŕšil vykupiteľské dielo celého ľudstva.
Činnosť Cirkvi voči Zjaveniu je rozvíjaním úradného výkladu zjavenia v plnení učiteľského úradu Cirkvi. Základom kresťanskej viery sú pravdy zjavené a obsiahnuté vo Svätom písme, ako aj to, čo je v Tradícii na základe Svätého písma ďalej objasňované.
Mariánske zjavenia nemôžu obsahovať nič, čo by prekračovalo rámec vyššie definovaného základu viery. Slová a vyjadrenia privlastňované Panne Márii neformulujú a nepredstavujú nové pravdy viery; rozvíjajú to, čo už bolo tajomným spôsobom v plnosti obsiahnuté v Ježišovi Kristovi. Cirkev deklaruje jasný postoj k súkromným zjaveniam: „V priebehu storočí sa vyskytli takzvané súkromné zjavenia. Niektoré z nich uznala aj cirkevná autorita. Nepatria však do pokladu viery. Ich úlohou nie je zlepšovať či dopĺňať Kristovo definitívne Zjavenie, ale pomáhať, aby sa ono plnšie žilo v dejinnom období. Zmysel veriacich vie pod vedením učiteľského úradu Cirkvi rozlíšiť a prijať, čo je v týchto zjaveniach autentickou výzvou Krista alebo jeho svätých pre Cirkev“ (KKC 67).

Kúpiť