Ohromné maličkosti

Ohromné maličkosti čitateľovi sprostredkujú zážitok neobyčajného pozorovacieho talentu, sympatický prejav pokojnej inteligencie, ľahký úsmev bonvivánskeho štýlu, ale aj hlboký, nefalšovaný zmysel autora pre filozofiu, teológiu a náboženstvo.

Ukážka 1

Ukážka 2: Ako som stretol prezidenta
 
Pred niekoľkými rokmi, keď sa viedla menšia vojna v južnej Afrike a v Anglicku bol veľký zmätok, keď vôbec nebolo také obľúbené a výhodné zastávať sa Búrov, ako je to teraz, dal som svojim probúrskym priateľom a spojencom skvelý návrh, avšak nebol, ako s ľútosťou musím povedať, prijatý s takou vážnosťou, akú si zaslúžil. Navrhol som, aby skupina oddaných a vznešených mladíkov vrátane nás vyjadrila svoje sympatie s osudom prezidenta a republiky tým, že si nechá narásť bradu, akú mal Kruger. Predstavil som si, ako nečakane by táto okrasa zmenila výzor pána Johna Morleyho; aké zarážajúce by bolo, keby sa na tvári pána Lloyda-Georgea zjavila brada. Mladší muži, moji priatelia, ktorých som o to naliehavo prosil, muži, ktorých mená sú v mnohých prípadoch čitateľom tohto časopisu známe – napríklad pán Masterman a pán Conrad Noel –, keďže boli mladí a krásni, ešte vernejšie by vystihli Krugerovu bradu a kráčajúc po ulici by určite boli stredobodom pozornosti. Brada by bola akýmsi energickým protestom proti Rhodesovmu klobúku. Bol by to vhodný energický protest. Rhodesova moc v Afrike je iba vonkajšia, je posadená navrchu ako klobúk. Holandská moc a tradícia sú zakorenené a rastú ako brada; oholíme ju a opäť narastie. Krugerova brada by predstavovala čas a prirodzené procesy. Nemôžete si nechať narásť bradu v návale vášne.
 
Po predložení tohto návrhu svojim priateľom som urýchlene odišiel z mesta. Dorazil som na miesto v juhozápadnom Anglicku, kde sa krátko nato konali voľby, pričom ja som s radosťou získaval hlasy pre liberálneho kandidáta. Neobyčajné na tom bolo, že bol zvolený. Niekedy bdiem celú noc a premýšľam o tejto záhade. Nás to však teraz nemusí zdržiavať. Kým ešte prebiehala predvolebná kampaň, prihodila sa mi dosť ojedinelá vec, ktorú mi pripomenuli najnovšie udalosti. Bol horúci blankytný deň a teplá slnečná žiara, ktorá sa usadila na vysokých živých plotoch i nízkych kopcoch, priniesla akýsi silný rozkvet „ľudských“ vlastností krajiny, ktoré, pokiaľ viem, má iba Anglicko: akoby kríky a cesty boli ľudské a prejavovali láskavosť ako ľudia; akoby strom bol dobrý obor s jednou drevenou nohou; akoby latkový plot bol radom dobrosrdečných škriatkov. Na jednej strane do diaľky sa ťahajúcej bielej cesty sa ukázal nízky kopec či pahorok len o niečo vyšší ako živý plot; na druhej strane sa krajina zvažovala do doliny, ktorá sa otvárala smerom k Mendipom. Cesta bola veľmi nevyspytateľná, pretože každá ozajstná anglická cesta existuje na to, aby človeka viedla k tancu. Čo by mohlo byť krajšie a prospešnejšie ako tanec? V jednej prudkej zákrute som natrafil na nízku bielu budovu s tmavými dverami a zatvorenými tmavými okenicami, očividne neobývanú a sotva obývateľnú v bežnom zmysle slova – bolo to skôr niečo ako kôlňa. Keďže horúčava ma zmorila, zastavil som sa, vytiahol som z vrecka kúsok červenej kriedy a začal som len tak kresliť na zadné dvere – škriatkov, pána Chamberlaina a nakoniec ideálneho vlastenca s Krugerovou bradou. Materiál mi však nedovolil zachytiť ušľachtilý a vlastenecký vzhľad jeho tváre (stoický, avšak nádejný, na muža príliš uslzený, avšak so štipkou humoru). Klobúk som zvládol bravúrne. Práve keď som na Krugerovi doťahoval posledné detaily, na mieste som skamenel od hrôzy. Čierne dvere, o ktorých som si myslel, že sú iba vekom prázdnej škatule, sa pomaly začali otvárať. Zvnútra ich tlačila ľudská ruka. Prezident Kruger osobne vyšiel na slnečné svetlo!
Na pohľad bol láskavejší, ako ho zobrazovali na portrétoch, a nemal na sebe tú slávnostnú šerpu, ktorou na obrazoch obyčajne mával prepásanú svoju nemotornú postavu. Ale mal klobúk, ktorý v impériu narobil veľa rozruchu. Mal nevhodné tmavé šaty a jeho tvár mala tvrdý, mohutný výraz; no predovšetkým to bola Krugerova brada, ktorú som sa snažil predstaviť si (ak môžem použiť také sloveso) na tvári pána Mastermana. Či mal dáždnik alebo nie, to som si vo veľkom citovom rozrušení nevšimol. Nemal so sebou kamenné levy ani pani Krugerovú. Čo robil v tej tmavej chatrči, nedokážem si predstaviť, zrejme utláčal nejakého protivníka.
Priznávam, bol som prekvapený, že som prezidenta počas vojny stretol v Somersetskom grófstve. Nemal som tušenie, že bol v susedstve. Avšak čakalo na mňa ešte väčšie prekvapenie. Pán Kruger si ma chvíľu premeriaval podozrivým pohľadom a potom ma oslovil so silným somersetshirským prízvukom. Oblial ma studený pot, keď som ten nevhodný hlas počul vychádzať zo známej osoby. Bolo to, ako keby ste stretli Číňana s vrkočom v žltom kabátiku, ktorý začal hovoriť hovorovou škótčinou. No v ďalšej chvíli som celú situáciu pochopil. Hlboko sme podcenili Búrov, domnievajúc sa, že ich vzdelanie je neúplné. Vo víre bezcitných intríg proti nášmu ostrovu sa ten hrozný prezident za krátky čas nenaučil len anglicky, ale zvládol aj všetky ostatné dialekty, aby na preľstil lancashirského obchodníka alebo prilákal northumberlandského pešiaka. Niet pochýb, že keby som sa pýtal, tento zavalitý starý džentlmen by sypal sussexsky, essexsky, norfolksky, suffolksky a ďalšie dialekty ako melódie z verklíka. Nedivil by som sa, keby naši obyčajní čestní nemeckí milionári padli pred prefíkanosťou tejto kultúry.

Kúpiť